Napriek tomu, že ľudská rasa je na vrchole potravinového reťazca, dostali sme sa do situácie, keď si pomaly ale isto začíname uvedomovať našu krehkosť.
Kam smerujeme?
Sila vedy sa za posledný rok ukázala ako naozaj kľúčová, pretože bez nej by sme na zozname mŕtvych videli len stále väčšie a väčšie množstvo ľudí a nevideli by sme žiadne svetlo na konci tunela. Okrem rýchleho hľadania účinnej vakcíny proti COVIDu sme si ale uvedomili aj ďalšiu podstatnú vec, a tou je sila ľudského správania. Napriek tomu, že behaviorálni vedci sú často na okraji spoločnosti a nikto nie je príliš zvedavý na to, čo vlastne robíme, v zvládaní pandémie boli odborníci na ľudské správanie kľúčovými pracovníkmi. Ak chceme s ľuďmi niečo dosiahnuť, k niečomu ich motivovať, a o niečom ich presvedčiť, je extrémne dôležité rozumieť, ako funguje správanie ľudí, líderstvo, konflikty a solidarita.
Okrem nárastu záujmu o konšpirácie, rast populizmu a pravicového extrémizmu, v poslednej dobe badám aj výrazne zvýšený záujem o psychológiu ako takú, a čím ďalej tým viac ľudí si začína uvedomovať, že pojmy mentálne zdravie, psychická pohoda, a work-life balance, nie sú len chabé frázy ale naozaj podstatné témy, o ktorých sa treba rozprávať. Nenadarmo vychádza v posledných rokoch také množstvo populárno-vedeckých kníh, a z ich autorov sa stávajú superstar produkujúce jednu knihu za druhou. Nie som žiadny prognostik, ale myslím, že posledný rok dal zabrať psychike skoro každého človeka na tejto planéte, a spolu s tým sme boli aj svedkami veľkého množstva prelomových udalostí, ktoré o nás ako o ľudstve veľa vypovedajú.
A práve prelomové udalosti sú tými, ktorými sa vo svojom výskume zaoberám ja, a ktoré sa snažíme spoločne s mojimi kolegami z britskej výskumnej skupiny Crowds and Identities (prekl. Masy a Identity) vysvetliť. V tomto článku sa pokúsim vysvetliť, čo sme sa o ľudstve za poslednú dobu naučili.
Smrť Georgea Floyda a hnutie Black Lives Matter
Jednou z kľúčových udalostí minulého roka bola smrť Georgea Floyda v Minneapolise, ktorú sme videli v priamom prenose, vďaka jednému z očitých svedkov, ktorému sa celá táto strašná epizóda podarila zaznamenať na mobil. Žijeme v dobe, v ktorej je sila médií naozaj nevyčísliteľná, a preto sa táto smrť nestala len ďalšou smrťou v zozname rasisticky inšpirovaných zločinov, ale stala sa symbolom. Podobným symbolom ako smrť Jána Kuciaka na Slovensku. A podobne sa aj v Amerike sa na základe tejto udalosti rozpútala séria masových protestov. Vytvorilo sa hnutie, ktoré siaha aj za hranice Ameriky. Začiatkom tohto hnutia boli na rozdiel od hnutia Za Slušné Slovensko násilné protesty, rabovanie, a podpaľovanie, ktoré vnímame na Slovensku veľmi negatívne. A nie je to len na Slovensku ale naozaj všade vo svete, pretože termín “davová psychóza” máme v sebe ako spoločnosť veľmi silne zakorenený. “Davová psychóza” ako vysvetlenie násilného správania funguje na základe začarovaného kruhu na ktorého začiatku aj konci je meno Gustave Le Bon. Meno človeka, ktorý takto vysvetľoval masové protesty počas francúzskej revolúcie. Tak hlboko siaha táto “teória” o ľuďoch ako bytostiach, ktoré v dave strácajú rozum a menia sa na manipulovateľné monštrá.
Ak k tomu pridáme chuť médií ukazovať bombastické a emočne silné zábery z protestov, vzniká v nás pocit, že všetky násilné protesty sú ukážkou bláznivého davu zmanipulovaných jedincov. Opak je pravdou. Posledných 40 rokov sociálno-psychologického výskumu ukazuje, že aktivity ako rabovanie obchodov alebo podpaľovanie áut má určitý vzorec. Ľudia, ktorí sa takto správajú konajú totiž presne naopak. Nie zmanipulovane a šialene ale premyslene a strategicky. Výskum profesorov Stephena Reichera a Clifforda Stotta, odborníkov na masové správanie a odborných poradcov Britskej polície, už v osemdesiatych rokoch minulého storočia ukázali, že násilie ako forma protestu je niečo, k čomu sa ľudia schyľujú iba v prípadoch, kedy majú pocit, že sú neustále prehliadaní a nikto ich nepočúva. Násilné rabovanie sa preto deje často v lokalitách, kde majú ľudia veľmi zlé dennodenné skúsenosti s políciou, ktorá na bežných občanov používa hrubé násilie bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú za niečo vinní. Tento vzorec sa opakuje v akejkoľvek situácií, napríklad keď si pozrieme analýzu Londýnskych protestov v roku 2011, a takisto aj pri protestoch proti smrti Georgea Floyda.
K násiliu sa často uchyľujú ľudia, ktorí sú zo znevýhodnených skupín, ich problémy sú dlhodobo prehliadané a oni už nevidia inú možnosť ako upozorniť na svoj problém. Ak chceme takéto protesty zastaviť, nemusíme na to často používať ani slzný plyn ani vodné delá. Základom ku riešeniu problému je reštrukturalizácia polície, tvorenie funkčných a rovnocenných vzťahov medzi políciou a lokálnymi komunitami a systematická zmena spoločnosti, kde sa nebudeme deliť na “my” a “oni”, ale kde budeme dávať znevýhodneným skupinám pocit, že ich počúvame a chceme byť ich partnermi v riešení problémov. Práve ignorancia a zľahčovanie problémov minorít je receptom na násilný protest.
Príbeh Sarah Everardovej a znovuotvorenie témy násilia na ženách
To, že ženy sa boja samé chodiť večer po meste nie je novinka. Je to bežná téma, o ktorej sa často hovorí, a v každej takejto debate sa vynorí obrovské množstvo “odborníkov”, ktorí debatujú o tom, či dĺžka sukne nejakej obťažovanej ženy nebola predsa len príliš krátka. To, že sme sa nedávno v médiách pozerali na dievča, ktoré nejaký chlap obťažoval vo vlakovom kupé a dívali sa na to všetci spolusediaci iba podtrháva tento obrovský problém. Asi jedným z najsmutnejších príbehov, ktorý v poslednej dobe odpovedal na otázku “aká sukňa je prikrátka”, a “kedy si za to ženy môžu samy”, bol príbeh Sarah Everardovej. Streda, tretí marec, deväť hodín večer. Sarah Everardová sa vracia peši od kamarátky, pretože počas COVIDu sa v Londýne neodporúčalo používať verejnú dopravu ak môžete ísť namiesto toho peši. Kamerové záznamy ukázali, že Sarah počas cesty telefonovala s priateľom, ktorý ju čakal doma a na sebe mala oblečené športové oblečenie a na tvári rúško. Napriek tomu sa už domov nikdy nevrátila a o niekoľko dní našli už iba jej telo. Spolu s vyšetrovaním tohoto prípadu sa začali na sociálnych sieťach vynárať príbehy stoviek žien, ktoré “iba kráčali domov”, čo sa nakoniec stalo aj heslom vlny protestov proti násiliu na ženách, ktoré sa v Británii okamžite rozpútali (she was just walking home). Tento príbeh nie je príbehom jednej ženy a ani jedného mesta.
Podobné situácie sa dejú denne a je jedno či sa dejú na ulici, vo verejnej doprave alebo v nočnom klube. Najhoršie na tom celom bolo, že pokojné protesty ľudí, primárne žien, sa v Británii stretli s absolútne neadekvátnym policajným násilím. Namiesto toho aby sa polícia postavila na stranu žien a akýchkoľvek protestujúcich, sa im postavila chrbtom, dokonca ich bila a zatýkala pri kladení kvetov a sviečok na uliciach. Na jednej strane tu tak máme násilie futbalových fanúšikov, ktoré nám príde ako “normálne”, a na druhej strane protesty za ženské práva, ktoré nám prídu ako “nenormálne”. Nastala chyba v systéme. A zmeniť ju môžeme iba vtedy, ak sa muži pridajú na stranu žien. Je to ten istý príbeh ako príbeh smrti Georgea Floyda, príbeh menšín, príbeh znevýhodnených skupín, a “tých druhých”.
Americké prezidentské voľby a útok na Kapitol
Násilie môže mať rôzne formy a asi jedným z najväčších prekvapení tohto roka bol útok podporovateľov Donalda Trumpa na americký Kapitol. Zvolenie Joea Bidena, podobne ako zvolenie Zuzany Čaputovej sú ukážky toho, že niekedy je čas na zmenu. Zmenu k lepšiemu, pretože svetlé momenty existujú napriek nášmu častému pesimizmu. Bezohľadu na to, že Joe Biden je súčasným americkým prezidentom, sme začiakom januára boli svedkami toho, ako po prejave Donalda Trumpa jeho podporovatelia zaútočili na budovu Kapitolu vo Washingtone. Otázka, či za tento útok môže Trump alebo jeho podporovatelia alebo kombinácia jedného aj druhého, nie je na mieste. Nedá sa na ňu totiž jednoznačne odpovedať. Na čo sa ale pokúšame spoločne s mojimi kolegami odpovedať je ako funguje nenávistné správanie a populistickí lídri. Podobne ako s násilnými protestami a “davovou psychózou”, aj tvrdenie že ľudia sú jednoducho manipulovateľný dav oviec, ktorý poslúcha lídra, je chybný, pretože je až priveľmi jednoduchý.
Žiadny líder na svete nie je lídrom iba preto, že dokáže stále dookola opakovať pár viet. Lídri sú ľudia, ktorí dokážu svojich podporovateľov dokonale pochopiť a vedia prezentovať seba ako toho najukážkovejšieho člena danej skupiny. Líder jednej skupiny preto nemusí byť zaručene dobrým lídrom inej skupiny, pretože táto rola je založená na silnom vzťahu oboch strán - lídra a nasledovateľov. V Trumpovom prejave sa dá nájsť nespočetné množstvo nástrojov, ako v ľuďoch dokázal vybudovať pocit, že ide o veľa, že je treba konať, je treba bojovať za vlasť, a dal im pocítiť, aké to je, keď za nimi stojí silný vodca, ktorý počúva tých, ktorých nikto iný nepočúva.
Práve rétorika lídra je jedným z hlavných nástrojov, ktorý delí lídrov na úspešných a neúspešných. A populizmus ako taký, je založený na extrémne toxickej rétorike, v ktorej sa dominantné skupiny (napríklad bieli rasisti) situujú do polohy utláčaných a znevýhodnených ľudí, ktorý majú na základe tohto znevýhodnenia “právo” konať, a to im dáva legitímny pocit, že ich správanie voči iným ľuďom je morálne správne. Pojem toxický líder je presne ten, cez ktorý na tieto situácie v psychológii nahliadame a pokúšame sa pochopiť, čo robiť inak.
Tri príklady násilia, ktoré je používané na rôzne ciele je iba malou ukážkou toho, kde všade môžeme skúmať ľudské správanie, a kde všade hľadáme odpovede na otázky ako ľudia fungujú v skupinách. Základom všetkého je ale uvedomiť si, že ak chceme o ľuďoch niečo skutočne zistiť, musíme sa na akýkoľvek problém pozrieť zvnútra a zvážiť rôzne perspektívy. Každá skupina, každý masový protest, každé násilie má nejakú motiváciu, a preto aj spôsob, akým sa na tieto problémy pozeráme sa za posledné desiatky rokov zmenil. Od davovej psychózy a masovej manipulácie sme sa posunuli vpred, napriek tomu, že v spoločnosti stále prevláda pocit, že toto je niečo aktuálne.
Neistá budúcnosť je istá
Nielen v udalostiach, ktoré som opísala ako prelomové, ale aj v dobe pandémie COVIDu, dobe stále kritickejšej klimatickej katastrofy, a v dobe, kedy masy hýbu svetom, je naozaj ťažké hľadať pozitíva. Našťastie ale existujú. Napriek tomu, že veľa vecí nefunguje tak ako by sme si možno želali, a veľa udalostí vo svete nám dáva pocit, že ľudstvo je “zlé”, opak je často pravdou. Ak sa pozrieme na to, čo sa dialo na Morave po tom, ako ľuďom zničilo tornádo domy, bola to solidarita suseda voči susedovi, čo je presne ten typ správania, ktorého sú ľudia v krízových situáciách schopní. Podobne ako na začiatku pandémie sme boli svedkami toho, ako sa ľudia dokázali spojiť, ako mladší nakupovali starším, ako sme šili rúška a ako sme sa to pokúšali zvládnuť, je určite možné, že zvládneme aj ďalšie problémy a dokážeme sa adaptovať, ale všetko to bude vychádzať z toho, ako dobre dokážeme pochopiť kým vlastne sme.
Tento článok vyšiel v časopise .týždeň v lete 2021. Nájdete ho tu: https://www.tyzden.sk/spolocnost/75702/sme-odsudeni-na-nasilie/?ref=kat