Tento článok vyšiel pôvodne v Denníku N.
Rakva kráľovnej Alžbety II. vo Westminsterskom opátstve. Foto – TASR/AP
Postupne sa medzi ľuďmi začali objavovať prejavy solidarity a chuti pomôcť. Ľudia si vzájomne držali miesto v rade, delili sa o čaj a keksíky, požičiavali jeden druhému dáždnik alebo deku.
Vo štvrtok 8. septembra zomrela v škótskom Balmorale britská kráľovná Alžbeta II. Odchod takej významnej panovníčky bol dlhodobo plánovaný a existovali dva scenáre – „operácia londýnsky most“, pokiaľ by kráľovná zomrela v Londýne, a „operácia jednorožec“, ak by kráľovná zomrela v Škótsku, čo sa napokon aj stalo. Spustila sa tak operácia jednorožec a okrem bezpečnostnej operácie tu bola aj otázka verejnej rozlúčky s britskou kráľovnou, ktorá bola plánovaná najskôr v Edinburghu a potom v Londýne. Nakoniec celá udalosť desaťdňového štátneho smútku vyvrcholila štátnym pohrebom.
Skupina sociálnych psychológov v Británii, ktorej som súčasťou, začala okamžite reagovať. Hneď v piatok sme sa spojili naprieč Škótskom a Anglickom a počas celého obdobia štátneho smútku a štátneho pohrebu sme navštevovali kľúčové miesta v Edinburghu a Londýne a pozorovali správanie ľudí na týchto masových udalostiach. Chceli sme zmapovať túto historickú udalosť, toto kolektívne trúchlenie za kráľovnou Alžbetou, ktoré pravdepodobne v Británii zatiaľ nemá obdobu.
Vedeli sme si čiastočne predstaviť, ako bude toto trúchlenie a poklona kráľovnej vyzerať, hlavne vďaka pohrebu kráľovnej matky, ktorej rakva bola v roku 2002 vystavená vo Westminster Hall a ku ktorej takisto prichádzali davy ľudí, ktorí čakali v rade aj desiatky hodín.
Súčasť niečoho spoločného
Najskôr sme mapovali, prečo ľudia prišli počas štátneho smútku do Edinburghu a Londýna, čo ich viedlo k tomu, že chceli čakať v niekedy aj dvadsaťhodinovom rade na to, aby videli rakvu kráľovnej. Dôvodov bolo, samozrejme, veľa napriek tomu, že britské médiá sa od začiatku pokúšali celú udalosť poňať ako veľkolepú oslavu monarchie a Británie ako takej. V davoch sme zistili, že považovať návštevníkov za uniformnú masu monarchistov by bola, samozrejme, chyba. Niektorí ľudia prišli preto, lebo mali radi kráľovnú Alžbetu, niektorí naozaj preto, lebo sú monarchisti. Iní z dôvodu, že sa chceli kráľovnej poďakovať za jej službu krajine, ktorú vykonávala do poslednej chvíle. Ďalší prišli, pretože sú hrdí Briti, a iní (hlavne v Edinburghu), pretože si vážili, že kráľovná mala rada Škótsko, a považovali za svoju česť, že sa podľa mnohých z nich rozhodla skonať práve v Škótsku. Takisto bolo v davoch veľa ľudí, ktorí si jednoducho nechceli nechať ujsť túto historickú udalosť a chceli sa stať jej súčasťou. Iní prišli, pretože boli práve na výlete v Londýne alebo Edinburghu a túto udalosť jednoducho nechceli zmeškať.
Je však isté, že to, že ľudia sa radšej rozhodli prísť osobne často na miesta, kde to bolo priam natrieskané ľuďmi a kde sa nedalo ani pohnúť, nieto ešte niečo vidieť, vypovedá o tom, aké dôležité je pre nás byť súčasťou niečoho spoločného, o čo sa delíme s ostatnými. Nie každý sa dostal na miesta, odkiaľ bolo vidieť vojenské prehliadky alebo procesiu kráľovskej rodiny, mnohí sa na tieto udalosti pozerali na svojich mobiloch. Ale chceli byť tam – niekde v centre Londýna, kde im často zlyhával signál, hoci doma v televízii by videli všetko perfektne. Keď sme sa ľudí pýtali, prečo sú tu a nie doma, ich odpovede boli, že to nemá tú istú atmosféru.
Solidarita a pomoc
Ďalšia otázka, ktorú sme v davoch mapovali, boli vzťahy a emócie medzi ľuďmi. Vonku niektoré dni neúprosne pršalo, bola zima. Ľudia aj tak neboli podráždení. Je niečo v dave, čo nám pomáha zvládať záťažové situácie, zimu, únavu a vyčerpanie? Odpoveďou je, že prekvapivo áno. Moji kolegovia niekoľko rokov pracovali na výskume obrovskej púti Magh Mela v Indii, kde sa v rieke Ganga kúpu milióny ľudí a častokrát na tomto mieste kempujú v zime, špine a obrovskom hluku. Výsledky ukazujú, že napriek tomu, že toto prostredie by malo byť pre ľudí zlé, zvyšuje to ich pocit spokojnosti.
V niekoľkokilometrovej rade popri rieke Temža v Londýne to vyzeralo podobne. Napriek tomu, že ľudia, ktorí do rady prišli a nepoznali sa, sa po niekoľkých hodinách skamarátili s ostatnými, ktorí čakali spolu s nimi. Veľakrát rozdielni ľudia, ktorí by sa v živote v inej situácii nezačali rozprávať si dokázali k sebe nájsť cestu, pretože mali niečo spoločné – túto udalosť. Postupne sa medzi ľuďmi začali objavovať prejavy solidarity a chuti pomôcť svojmu okoliu. Ľudia si vzájomne držali miesto v rade, delili sa spolu o čaj a keksíky, požičali jeden druhému dáždnik alebo deku. V rade skutočne panovala veľmi dobrá atmosféra, za štyri dni, kedy som denne v tejto rade bola s mojimi kolegami a robila rozhovory, som zažila naozaj neskutočné veci.
Môžeme si klásť otázku, či je slušné čakanie v rade skutočne britská záležitosť, v ktorej sú jedineční, ako si Briti radi medzi sebou hovoria. Nie je to pravda. Na svete je veľa príkladov často dlhších rád, v ktorých ľudia dokázali slušne čakať – napríklad rada pre ruského speváka Vladimíra Vysotského bola dlhá 10 kilometrov, a ľudia v nej stáli v obrovskej zime. Pri rozlúčke s Jánom Pavlom II. boli na tejto udalosti skoro štyri milióny ľudí, ktorí sa správali slušne. Britské slušné státie v rade je niečo, čo si Briti vytvorili počas hladomoru po druhej svetovej vojne. Vláda nechcela, aby sa ľudia predbiehali v rade o jedlo a chceli zachovať kľud. Práve preto sa snažili ľuďom vytvoriť pocit, že slušné státie v rade je britská záležitosť. Celkom sa to vydarilo a nakoniec naozaj nevznikali konflikty, čo sa podarilo zopakovať aj v takzvanej The Queue (rade) na vzdanie vďaky kráľovnej Alžbete. Je to ale niečo, čo sa dá v ľuďoch podporiť a motivovať, a nie ich jedinečná vlastnosť.
Zaujímalo nás tiež, aký mali ľudia zážitok z toho, keď sa niečo tak abstraktné ako je monarchia a národná identita stane konkrétnym zážitkom – to znamená, ako ľudia prežívajú moment, keď sa po desiatkach hodín nakoniec dostanú do Westminster Hall. Je to jedinečný emocionálny zážitok? Je to politicky vytvorená udalosť, ktorá má človeka nechať v úžase z toho aký je malý pri pohľade na veľkoleposť monarchie? Toto sú otázky, ktoré si budeme ďalej klásť pri podrobnejšej analýze dát, ktoré sme počas desiatich dní v Londýne a Edinburghu nazbierali.
Asi posledná zaujímavá téma, ktorú sme si všimli, keď sme sa rozprávali s ľuďmi je, že kráľovská rodina má tú úžasnú vlastnosť, že dokáže pôsobiť ľudsky. Ľuďom tak dokáže pripomínať ich vlastnú rodinu, ich vlastné straty a trápenia. Práve to je jeden z ďalších dôvodov, prečo bol pre ľudí pohreb kráľovnej tak emocionálna udalosť. Pripomenulo im to často stratu ich vlastnej babky, mamy, sestry.
Zdroje:
Cassidy, C., Hopkins, N., Levine, M., Pandey, J., Reicher, S., & Singh, P. (2007). Social identity and collective behaviour: Some lessons from Indian research at the Magh Mela at Prayag. Psychological Studies.
Hopkins, N., Reicher, S., Stevenson, C., Pandey, K., Shankar, S., & Tewari, S. (2019). Social relations in crowds: Recognition, validation and solidarity. European Journal of Social