Milujem Slovensko: žijeme Americký sen?

Tento článok som začala písať už pred dvoma rokmi a odvtedy tu na mojom blogu ostal nedopísaný a nepublikovaný. Pred nedávnom som si všimla, že by sa ho oplatilo dopísať, obzvlášt teraz, keď sme pár mesiacov trávili v domácej karanténe práve doma na Slovensku, a veľa z nás trávilo celé leto objavovaním skrytých a zabudnutých krás našej krajiny. Napriek tomu, že my, mileniáni, často nežijeme ničím iným ako cestovaním a šalieme kvôli lacným letenkám, retreatom na Bali, a výletom do exotických krajín, začali sme trochu prehodnocovať naše preferencie, a to, na čom skutočne záleží. Čo keď sa zavrú hranice, čo keď budú drahé letenky, čo keď nebudeme môcť toľko špekulovať? Preto dnešný článok bude odpoveďou na to, prečo je napríklad pre mňa naša krajina taká vzácna (a nie, neuvedomila som si to až počas korony).

Odpoveď na otázku prečo milujem moju najobľúbenejšiu krajinu na celom svete považujem za samozrejmosť, jednoducho milujem Slovensko, niet k tomu čo dodať. Vždy to tak bolo, vždy to tak bude.

Napriek tomu mi príde táto otázka veľmi dôležitá, pretože mať rád prostredie, z ktorého pochádzate, je podľa mňa veľmi dôležité. Na Slovensku som sa nielen narodila, ale je to aj miesto, kde sa rada vraciam kedykoľvek môžem. Milujem našu kultúru, ľudí, prírodu, mestá, proste všetko (nemusí to nutne znamentať nosenie kroja a pravidelná návšteva folklórnych slávností :)). Za svoj zatiaľ pomerne krátky, 24-ročný život som už strávila rok života v Minnesote na americkom stredozápade, tri roky v Škótskom St Andrews, rok v Los Angeles v Kalifornii, a pol roka v Anglickom meste Canterbury. Bola som na výletoch v rôznych krajinách, a napriek tomu všetkému si nesmierne vážim naše malé Slovensko. Ako je to možné, a prečo sa mi tak veľmi stále môže páčiť v strede Európy, kde veľa vecí nefunguje, veľa ľudí sa neustále na niečo sťažuje, a veľa našich miest má stále socialistický nádych?

Cestovanie - škola života?

Cestovanie po svete je podľa mňa výborná skúsenosť nielen preto, že všeličo a všelikoho nového spoznáte, ale môže vám to aj poriadne otvoriť oči. Veľa Slovákov práve preto, že často nechodia za hranice si totiž myslí, že život v iných krajinách je oveľa lepší, jednoduchší a bezstarostnejší, a veľa z nás sníva, že sa raz presťahuje napríklad do Británie alebo Ameriky, pretože to znie tak krásne a jednoducho. Filmy o "Západe" boli lákadlom pre našich rodičov a starých rodičov, pretože to bolo nepoznané a vzácne, pretože nikam nemohli cestovať. To je ale našťastie dnes úplne inak.

Aj preto mám veľa kamarátov, ktorí snívajú napríklad o živote v New Yorku, Paríži alebo v nejakom malom domčeku v Provence. Otázka ale je, čo sa stane keď si takéto sny a výlety naozaj vyskúšame na vlastnej koži. Netvrdím, že som zjedla všetok rozum sveta ale tým, že som mala (a stále mám) možnosť žiť dlhšiu dobu na rôznych miestach vo svete, myslím, že život "v zahraničnom raji" môžem celkom dobre zhodnotiť.

Mám totiž takú skúsenosť, že najviac na Slovensko nadávajú práve ľudia, ktorí nikde neboli, a keď boli, tak maximálne na dovolenkách, kde v zahraničí strávili pár týždňov. Naopak ľudia, ktorí v zahraničí napríklad pracujú a študujú, si Slovensko často veľmi vážia, a radi sa sem vracajú. Vedia si totiž oveľa lepši zrátať, čo by koľko stálo v zahraničí, že k doktorovi by sa tak ľahko v zahraničí nedostali, že lieky tam len tak na predpis nedostanete, že za jedlo a akékoľvek služby si tam poriadne zaplatíte, a že často veľa vecí nezariadite, ani keby ste sa išli pretrhnúť.

Myslím, že každý, kto vytiahne päty aspoň na pol roka alebo rok do inej krajiny, kde nikomu spočiatku nerozumie, a kde si vyskúša ten ozajstný každodenný život so super zážitkami, ale aj problémami, zistí svoje stanovisko veľmi jasne. Je to totiž naozaj iné, keď niekde žijete, ako keď to vidíte na výlete a predstavujete si, že tu by ste chceli chodiť na kávu a sem na prechádzky. Áno, určite tam občas zájdete, ale predsa len, život je aj o inom.

Mám preto veľa kamarátov práve zahraničných študentov, ktorí by sa na Slovensko po škole radi vrátili a chcú žiť práve tu (otázka je, či si nájdu uplatnenie). A takto to nie je len so Slovákmi, ale aj s ostatnými študentami z hocijakých kútov sveta, ktorí sa väčšinou plánujú vrátiť domov, pokiaľ to bude možné. Samozrejme, že občas (ale naozaj občas) sa stretávam aj s ľuďmi, ktorí sa snažia v zahraničí "zatajiť" odkiaľ pochádzajú, nehovoria ani medzi napríklad Slovákmi po Slovensky, alebo sa snažia tváriť ako miestni, hľadajú si len miestnych kamarátov, a jednoducho sa snažia od domáceho prostredia v zahraničí odtrhnúť. Ja osobne toto asi nikdy nepochopím a príde mi to dosť mimo, ale to nie je cieľ dnešného článku. Len poviem, že keď majú akýkoľvek problém, pomôže im skôr ich krajan ako niekto zahraničný, pretože jednoducho každý je zvyknutý na niečo iné a nie každý má takú "pomáhaciu mentalitu".

Tu len smutne musím konštatovať, že Slovensko si až tak zahraničných ľudí neváži, skôr nimi opovrhuje, správa sa k nim odmerane a s odstupom. Nemáme veľa programov, pr ľudí, ktorí by tu chceli niečo začať, naše firmy ani štátne inštitúcie neponúkajú skoro žiadne štipendiá ani granty na to, aby sme mohli v zharaničí študovať, robiť doktoráty a špecializovať sa. Ako zahraniční študenti tu nemáme ani len zľavy na vlaky a keď niekde vytasím študentskú kartu, skôr sa na ňu každý díva zhnusene akoby ju zakceptoval.

Amerika vs. Slovensko

Keďže som tento článok pôvodne začala písať, keď som študovala v Kalifornii, porovnávam tu hlavne život v Amerike a na Slovensku. Preto sa teraz v pár častiach pokúsim zhrnúť, čo som sa o živote v Amerike naučila.

1. Dostupnosť, verejná doprava a chodníky

Jednou z prvých vecí, ktorá ma napadá, je práve komornosť našej krajiny, čo znamená, že na to, aby ste sa dostali do najbližšieho mesta, ani zďaleka nemusíte vynaložiť toľko úsilia ako väčšina Američanov. Sme malá krajina, máme všade blízko do obchodu, do väčšiny častí v mestách (ale aj na dedinách) sa dá dostať na bicykli, peši, alebo verejnou dopravou.

Naopak, veľa častí Ameriky je veľmi málo zaľudnených a najbližší obchod môžete mať vzdialený napríklad polhodinu cesty autom, pričom na to, že niekde pôjdete po chodníku môžete rovno zabudnúť, pretože skoro nikde tu chodníky nie sú.

Nefunguje tu ani zďaleka tak dobre verejná doprava (vlastne skoro vôbec), vlaky tu vôbec nie sú také populárne a dobre poprepájané, a to isté platí aj pre autobusy. Všade sú tu obrovské široké a rovné diaľnice, čiže ani na bicykli sa nemáte moc kam dostať. Jednoducho bez auta sa tu nedostanete skoro nikam. Samozrejme, keď tam žijete, auto vlastníte, ale pre bežných študentov alebo na krátkodobé pobyty by bola verejná doprava úplná záchrana.

Pokiaľ žijete napríklad v centre New Yorku tak je to s dopravou jednoduchšie, ale to je jeden z veľmi veľmi mála príkladov, kde v Amerike naozaj existuje rozumná a funkčná verejná doprava. V takom LA je to vyslovene doprava tak maximálne pre bezdomovcov a v Minnesote alebo vo Wisconsine, kde som strávila letné prázdniny a rok strednej školy, to bol takisto problém. Našťastie existuje Uber, to bola v LA moja hlavná záchrana, aj keď to je samozrejme drahšie a trochu nebezpečné, pretože tam netušíte, ku komu vlastne nastupujete.

Iné, napríklad aj väčšie mestá v Amerike, nemajú skoro žiadnu dopravu, a v podstate si ani nepredstavujte americké mestá ako tie naše (slovenské alebo európske). Málokde je tu totiž napríklad centrum mesta, kde sa dá bývať alebo žiť, pretože je to väčšinou tak, že v centre (downtown) sa nachádzajú mrakodrapy, kde sídlia firmy, a nič iné tam okrem nich nie je. To znamená - žiadne posedenie na terase, kaviarne, pešie zóny a obchody. Večer, keď skončí pracovná doba, ľudia jednoducho odídu a centrum sa vyľudní. Väčšina ľudí v Amerike žije na okraji veľkomiest v menších mestských častiach, kde sú obrovské jednoliate domové štvrte, občas sa tam vyskytne nejaká budova školy, obrovský supermarket, benzínová pumpa, ihrisko, a to je všetko.

Jasné, ľudia tu síce nebývajú v našich klasických slovenských panelákoch, ale to väčšinou takisto neznamená, že bývajú v nádherných domoch. Veľakrát sú tie domy horšie ako bežný byt v slovenskom paneláku. Jasné, že to nie je pravidlo a veľa ľudí bývaj v Amerike v pekných domoch, ale rozhodne si americké domy neidealizujte. Sú väčšinou celé zo sadrokartónu, v izbách je všetko počuť, na podlahe sú natiahnuté (často zatuchnuté) koberce namiesto drevenej alebo kachličkovej podlahy, a okná moc netesnia. Veľa Američanov má domy zapratané vecami a skoro nikto z nich nevarí, takže v kuchyni nájdete tak maximálne veľkú chladničku plnú sladkých vôd a mraziak plný hotových polotovarov z Walmartu. Nie je to až taká romantika, že?

2. Mentalita ľudí, kamarátstva

Toto je celkom zapeklitá téma, ale skúsim vám popísať môj pohľad na svet. Prvý dojem v Amerike je úžasný, pretože všetci sa vám na ulici prihovoria, usmejú sa a povedia vám pár priateľských viet, aj keď ich dobre nepoznáte. Američania sú veľmi milí a priateľskí ľudia, ale nie je zas dobré si takéto priateľské vystupovanie Američanov zameniť za kamarátstvo.

Veľakrát sa s niekým takto na ulici (alebo kľudne aj v škole) porozprávate a po pár dňoch si bežný Slovák myslí, že má kopu nových kamarátov, na ktorých sa môže napríklad v niečom spoľahnúť. Takto to ale nefunguje, Američania sú síce na prvý dojem/stretnutie veľmi priateľskí a oni to tak aj naozaj myslia (vôbec nie sú falošní alebo niečo podobné), ale neznamená to, že ste zrazu ich blízki kamaráti. Na to, aby ste sa s nejakým Američanom skamarátili to samozrejme bude vyžadovať nejaký dlhší čas a proste celkovo sa tu kamarátstva berú trošku inak ako u nás na Slovensku.

Napríklad to, že s niekým sedíte na prednáške alebo chodíte na rovnaké predmety ešte nemusí znamenať, že ste kamaráti. Pokiaľ nerobíte s daným človekom napríklad aj nejaké iné aktivity alebo nemáte spoločné záujmy alebo iných kamarátov, väčšinou ostanete len známi. Málokedy vás berú rovnaku ako Američanov, pretože nezapadáte do ich kultúry a veľakrát v menej turistických štátoch budete exotickí a veľakrát vás budú hádzať do jedného vreca s Ruskom. Nemá cenu to vysvetľovať, Američania nie sú veľkí odbroníci na európsku geografiu. Na druhej strane, sme my odborníci na americkú geografiu? Položme si ruku na srdce :)

Zároveň, tým že v Amerike nie sú živé centrá miest alebo študentské bary/kaviarne, nemáte kam vyraziť. Zábava sa skôr deje v uzavretej spoločnosti v domoch ľudí alebo na ich záhradách, prípadne na športových zápasoch. Vstup do baru, kde sa podáva alkohol je povolený až od 21 rokov, a tým pádom keď ste vo veku okolo 17-21 a ste na konci strednej školy a začiatku vysokej, vaše možnosti sú dosť obmedzené. A keď k tomu nie ste Američan a nemáte svoje auto, nehráte nejaký šport za vás školský tím, predstavuje to celkom komplikácie. Vytvára to určitú separáciu. Nie ste ako ostatní, nezapadáte do kultúry. Spoliehate sa najviac na ľudí okolo vás a z času na čas vás nejaký Američan zoberie so sebou a tu konečne môžete nadväzovať kontakty.

Modrý kostolík v Bratislave, úplný hidden gem :)

U nás na Slovensku sú ľudia rozhodne oveľa menej priateľskí keď idú len tak po ulici, ale myslím, že z bežných situácií, ako napríklad prisadnutie si na prednáške k niekomu sympatickému, sa tu dokáže okamžite zrodiť priateľstvo a na vášho nového kamaráta sa môžete spoľahnúť (aspoň podľa mňa). Je to rozdiel od Američana, ktorý je známy skoro so všetkými a priateľská (kľudne aj niekoľkohodinová) konverzácia ešte nemusí znamenať, že ste kamaráti. Nehovorím, že neexistujú výnimky, ale predsa len, mám z tých rokov z haraničí dojem, že je to s kamarátstvami so zahraničnými ľuďmi trochu iné. Obzvlášť v Amerike s Američanmi, ktorí majú úplne iný životný štýl a nežijú v mestách, a je to rozhodne iné aj s Angličanmi v Anglicku, ktorí sú veľmi rezervovaní, a žijú si takisto svoj nedostupný život.

Nehovorím, že vo zahraničnými kamarátmi je to vždy slabé, mám veľa kamarátov z rôznych krajín a veľa super priateľstiev aj na iných kontinentoch, ale je to iné. Takisto mi to príde iné aj v tom, že na internátoch, na ktorých som bývala aj v Amerike aj v Škótsku alebo v byte v Anglicku nebolo bežné zoznamovať sa s ľuďmi na chodbách alebo v budove. Často sa mi stalo, že som aj týždeň nestretla na chodbe živú dušu. Trochu škoda, nemyslíte?

Keď sa ešte vrátim k tým skúsenostiam z Ameriky. Na jednej strane je úžasné byť obklopení milými ľuďmi v škole, reštaurácii, na ulici alebo napríklad vo fitku, a určite je to príjemnejšie, ako keď sa ocitnete napríklad v slovenskom supermarkete a predavačky tam na vás doslova zazerajú. Na druhej strane si je ale dobré uvedomiť, že prvotný priateľský prístup Američanov neznamená, že sú hneď naši najlepší kamaráti. Možno som naivná ale ja by som asi čakala, že sa proste skamarátime :) a nie, že vo väčšine prípadov ostaneme iba známymi.

3. Rodina

Samozrejme, že každý máme inú rodinu, ale keď sa nad tým zamyslím, mám pocit, že my Slováci máme obrovské šťastie už len v tom, že tým, že naša krajina je pomerne malá, môžeme sa s našimi rodinnými príslušníkmi minimálne vidieť častejšie ako Američania, ktorí majú väčšinou napríklad starých rodičov v úplne inom štáte, v akom sami bývajú.

V Amerike si každý žije svoj život a veľa starých rodičov netrávi čas tým, že by vnúčatám varili napríklad obedy, alebo že by ich po škole vozili na krúžky, robili s nimi domáce úlohy alebo piekli koláče cez prázdniny. Starší ľudia si tu robia program podľa seba, veľakrát cestujú po svete, pravidelne športujú a proste žijú si svoj život. Celkovo keď sa rozprávam s mojimi americkými kamarátmi tak väčšina z nich mi veľmi závidí, keď im rozprávam, že napríklad také slovenské babky majú životné poslanie vykŕmiť a rozmaznať vnúčatá :)

Američania (aj Angličania) oveľa menej varia jedlo doma ako my Slováci, takže napríklad to, že by im doma niekto uvaril nedeľný obed, upiekol napríklad kura a uvaril slepačí vývar, pre nich znie ako keby sa nachádzali v raji. Keď hovorím, že Američania nevaria, myslím tým, že niektorí ľudia nevaria nikdy - ani na Vianoce, ani na žiadne oslavy, ani cez víkendy, proste nikdy. Skúste si predstaviť, že by ste odmalička boli zvyknutí na "studený odchov" na mrazených polotovaroch, fast foodových reštauráciách, chipsoch a cereáliách.

Jeden zo super amerických receptov na Deň vďakyvzdania - brusnicový koláč :) tento recept som si priniesla z Ameriky, spolu s grilovaním smores (marshmallows s keksíkom a čokoládou)

Podľa mňa taká predstava neteší nikoho. "Slovenský nedeľný obed" totiž nie je len o samotnom jedle, ale aj o tom, že rodiny spolu stolujú, že sa aspoň na chvíľu stretnú za jedným stolom, rozprávajú sa pritom, a žijú spolu. Život v Amerike je totiž oveľa individualistickejší a napríklad tým, že už od 15 rokov sa tu dá šoférovať (a väčšina tínedžerov dostane v tomto veku svoje auto, pretože rodičia ich do školy nemajú kedy zaviesť a peši alebo autobusom sa tam často nedostanú), ľudia začnú byť čoskoro veľmi samostatní. Sami sa vozia do školy, na krúžky, na obedy sa zastavia niekde po ceste, a jednoducho žijú si svoj vlastný život. Nikto tu nerieši, či sú hladní alebo to, že napríklad denne stoja v zápchach na cestách, že v zime môžu v metelici nabúrať a zabiť sa na aute (poznám osobné prípady), pretože tak tu jednoducho funguje bežný život. Na benzín si zarobia na brigáde, v škole sú skoro celý deň a víkendy trávia na nejakých športových podujatiach, pretože to je jednoducho americká kultúra.

Milujem túto fotku z Lazov pod Makytou, farebé včelie úle a satelity na každom malom domčeku, kontrast ale pre domácich idylka :)

My Slováci sme naopak zvyknutí, že ešte aj na vysokej škole nás rodičia (a často aj starí rodičia) "vybalia proviantom", napríklad keď ideme po víkende naspať na internát. Tu je ale veľmi netradičné vôbec chodiť domov počas školského roka inokedy ako na Vianoce a na Deň Vďakyvzdania. Rovnako tu nefunguje takzvaný "mamahotel", kedy by vám niekto doma opral vaše oblečenie alebo ho nedajbože ožehlil. Aspoň z konverzácií mojich kamarátov vám môžem potvrdiť, že veľakrát už počas strednej sa o to všetko stará každý sám. Takže keď sa budete nabudúce doma sťažovať, že nejaké vaše obľúbené tričko máte ešte neopraté, alebo že tie rezne čo vám z domu zabalili na obed neboli dostatočne dobré, pomyslite na priemerného Američana (alebo Angličana), ktorý sa musí o seba postarať sám a takéto niečo nikdy nezažil.

Väčšina ľudí, ktorých napríklad nezobrali na vysokú školu v Amerike a pracujú, si napríklad doma musia platiť nájom, pokiaľ chcú po strednej bývať doma. Toto je tiež jedna z vecí, ktorá podľa mňa na Slovensku bežná nie je, a sú aj ľudia, ktorí doma bývajú napríklad aj do tridsiatky a neprispievajú na domácnosť nič, pretože predsa "sú doma".

4. Vysoké školy

Toto je takisto veľmi veľká téma v Amerike, pretože tu neexistuje systém ako v Európe, ktorý umožňuje každému, kto chce študovať vysokú školu v podstate zadarmo (jasné, že musíte platiť napríklad internát a učebnice ale tak neplatíte žiadne školné a napríklad vlaky sú takisto pre študentov zadarmo). V Amerike je vysokoškolské vzdelanie nesmierne drahé a nemôže si ho dovoliť len tak hocikto, pričom väčšina rodín musí celý život šetriť na to, aby mohli svoje dieťa poslať na univerzitu, alebo si musia zobrať obrovskú pôžičku, ktorá sa často ani nedá splatiť. Len aby ste si to vedeli lepšie predstaviť, tak školné a ubytovanie na dobrej (vôbec nie elitnej) americkej univerzite sa pohybuje v desiatkach alebo stovkách tisíc dolárov na jeden rok. Samozrejme, existujú tu napríklad aj štipendiá ale na to, aby ste nejaké dostali musíte vynaložiť naozaj obrovské úsilie a nedostane ho každý. Takže ďalšia vec, ktorú by sme si podľa mňa mohli viacej vážiť je už len možnosť chodiť na vysokú školu za pomerne jednoduchých podmienok.

5. Príroda

Naša slovenská príroda je niečo, čo vás asi napadne skôr, ako jedno zo slovenských pozitív, a preto sa tu o nej nemusím dlho rozpisovať. Ale to, že máme okolo seba krásne prostredie, dostatok zelene a to, že žijeme v príjemnom klimatickom pásme, je takisto veľké plus. Veď si len prestavte, že by sme mali na Slovensku tornáda, zemetrasenia, činné sopky, alebo že by sme nemali dostatok dobrej a kvalitnej pitnej vody. Môj kamarát z Indie mi rozprával, ako v lete cez deň nemajú elektrinu a celý deň sa snažia prečkať horko a až večer môžu vôbec výjsť von. Ďalšia kamarátka, ktorá žíje v Juhoafrickej republike nemôže bez ochranky ani vychádzať, pretože je bežné, že by ju na ulici zastrelili. Všetko toto sú veci ktoré si ani neuvedomujeme ale to, že sme v miernom podnebnom pásme, a nezažívame napríklad neskutočné horká, to že nežijeme vo vyprahnutej a neúrodnej krajine, má takisto svoje obrovské výhody.

Ja som si túto skutočnosť napríklad uvedomila, keď som tu v Kalifornii zažila veľmi nebezpečné požiare, ktoré vznikli jednoducho z toho, že tam bolo príliš sucho a príliš teplo. Požiar bol odo mňa vzdialený iba niekoľko stoviek metrov a popol v ovzduší poletoval ešte niekoľko týždňov, kedy nám odporučili nevychádzať. Takisto je v Los Angeles (hlavne v centre) je smog a ovzdušie je tu katastrofálne ako to, v ktorom na Slovensku žijeme. Po roku života v LA som sa napríklad domov vrátila s alergiou očí a trvalo veľmi dlho, kým som sa z toho dostala.

Nie som žiadny moralista a ani nechcem hovoriť, že u nás nemáme problémy, len vám chcem povdeať, že aj takáto vec je niečo, čo si bežný "našinec" skoro neuvedomuje a je to pritom veľká vzácnosť. Možno teraz, keď žijeme v období pandémie, ktorá dorazila aj na Slovensko vieme trochu lepšie oceniť, že máme takú nádhernú a relatívne bezpečnú krajinu. Prosím, nezabúdajme na to.

6. Pravidlá

To, že žijeme na Slovensku tiež znamená, že naša krajina nie je tak veľmi zošnurovaná pravidlami, zákonmi a nariadeniami, ako napríklad Amerika. Pokiaľ sa rozhodnete mať psa na záhrade, kľudne to môžete na Slovensku urobiť. Pokiaľ sa rozhodnete, že si na záhrade urobíte pole so zemiakmi, môžete. Takisto sa môžete na vašej záhrade opaľovať kľudne bez oblečenia, môžete si na pozemku robiť, čo chcete a nikto vás nepríde upozorniť, že to nesmiete.

Pokiaľ sa rozhodnete, že si prefarbíte dom na fialovo, aj to môžete úplne v pohode (otázka je či je to pekné), ale podstatné je, že podľa mňa máme na Slovensku oveľa väčšiu slobodu a menej štruktúrovaný život. Napríklad, pokiaľ sa vyberiete do lesa tak tam môžete nechať vášho psa behať bez vôdzky a nikto to nerieši. V Amerike sú ale na všetko pravidlá, príkazy a zákazy, a špeciálne vyhradené parky a trávnaté plochy, kde sa ľudia vozia autami a tam kolektívne venčia svoje psy.

Ja som obrovský milovník osobnej slobody a som vďačná, že si svoj život na Slovensku môžeme žiť vo veľa veciach tak, ako sa rozhodneme my sami. Samozrejme, že ani týmto nechcem povedať, že u nás všetko funguje dokonale a že pravidlá sú nanič, iba vám chcem ukázať, že nie vždy je dobré, keď pravidlá niekto aplikuje aj u vás doma na záhrade.

7. Chlieb nad zlato!

Touto témou, ktorá je skôr ako taký bonus a nadstavba, by som chcela uzavrieť dnešný článok o slovenskom blahobyte a moje argumenty prečo sa podľa mňa na Slovensku žije dobre, a prečo to na Slovensku baví mňa. Názov chlieb nad zlato je mierne nadnesený ale dovolím si tvrdiť, že taký chlieb, ako máme na Slovensku nie je nikde inde na svete. A nekúpite si ho v žiadnej exkluzívnej pekárni ani v Amerike ani v Británii a ani skoro nikde inde v Európe.

Počas karantény sme doma aj piekli chlieb, ale aj bežný kúpený je čistá dokonalosť (ale len na Slovensku:))

Chlieb je potravina, ktorú môžem aspoň ja osobne jesť každý deň, celý život a nikdy sa ho neprejesť a faktom je, že inde ho nezoženiete. A nie je to otázka peňazí ale kultúry. Pekárne ako-také sú v Amerike v podstate neznámy obchod a občas tu človek natrafí na nejaké dopečené mrazené sladké pečivo ale to sa nedá so slovenskými pečivami a chlebom absolútne porovnať. Nepoznám snáď ani jediného Slováka, ktorému by nechýbal v zahraničí chlieb, tak to berte len ako taký malý dodatok, že aj to, že máme u nás k dispozícii chlieb, čo nie je všade na svete skutočnosťou.

A nakoniec?

Tento článok nebolo jednoduché napísať, pretože som v ňom chcela toľko veľa povedať a ani neviem, či sa moja láska k Slovensku dá zhrnúť v jednom článku. Jedno je ale isté - to, že som zo Slovenska, pre mňa nie je vo svete, ani na žiadnej univerzite, ani pri žiadnej práci hendikep ale niečo, na čo som hrdá, čo bez problémov prezentujem, a hlavne, čo zo srdca naozaj zbožňujem. Nikdy by som nevymenila miesto kde som sa narodila ani to, že som sa musela naučiť po anglicky a že Slovenčina je jazyk malého množstva ľudí, ani to, že bývam v malom meste na Slovensku, ani to, že som chodila na "obyčajné" slovenské gymnázium a ani nič, čo je so Slovenskom spojené.

Žiť na Slovensku je pre mňa cieľ a vždy to bude pre mňa krajina číslo jedna napriek tomu, že mám možnosť žiť v Anglicku alebo predtým v Kalifornii a v St Andrews, mojom druhom domove.

Tento článok neberte ani ako kritiku Ameriky ani sveta, ani ako jednostranné vychvaľovanie Slovenska. Všade na svete je niečo, čo nám vždy trochu bude vadiť a všade by sme niečo chceli zmeniť alebo pretvoriť na inú verziu. Môj článok je len jeden z pokusov, ako vám ukázať, že ani život "made in Slovakia" nie je len nudný a bez pozitív. Budem veľmi rada, ak mi pod článkom zanecháte komentár, kde mi napíšete, čo na Slovensku máte radi vy, a napríklad čím vás môj článok potešil, prekvapil, zaskočil alebo čo vnímate inak.

Ďakujem, že ste si tento môj článok prečítali a že vás blog baví, pretože je schválne písaný práve po slovensky a so slovenským pohľadom na svet, pretože ten pohľad je jednoducho môj a nič na svete zo mňa neurobí ne-Slováka :)