Od septembra minulého roku som opäť zmenila bydlisko. Vôbec sa nad tým často nezamýšľam, ale asi som už fakt bývala na dosť veľa miestach a v dosť veľa krajinách (články z LA nájdete tu, články zo Škótska tu). Potom, ako som skončila univerzitu v St Andrews, bol čas sa posunúť niekam ďalej (ak vás zaujíma Škótsko alebo vysoká škola v Škótsku, alebo psychológia, tieto články nájdete tu). Nebolo to ľahké rozhodovanie a ani ten proces, ktorý predchádzal tomu, že som sa nakoniec o pár mesiacov ocitla na doktoráte v anglickom meste Canterbury.
V júni som mala promócie v St Andrews, tu ideme akurát po ulici už aj s diplomami
Kam po promóciách? V jednom z mojich predchádzajúcich článkov som písala, ako vyzeral môj posledný rok v St Andrews. Ak sa vám nechce čítať celý ten článok, stačí keď poviem, že ten posledný rok bol úžasný. Každopádne, tento môj univerzitný sen musel raz skončiť, a ten pocit po promócii na tejto nádhernej univerzite na tomto nádhernom mieste bol fakt smutný. To už sa sem v septembri nevrátim? Už nebudem chodiť na prechádzky na pláži, tráviť dni v knižnici a obedovať v záhrade mojej školy?
Lúčime sa so St Andrews :)
Univerzitný život je podľa mňa jedným z najkrajších období života. Pre mňa to bolo presne to pravé orechové. Môcť chodiť do školy v starých kamenných budovách, prehrabávať sa v knihách, stretávať sa s nesmierne inteligentnými ľuďmi a učiť sa od uznávaných profesorov, ktorý vedú malé semináre a v malom študentskom mestečku sa cítiť ako doma. Veľmi som v St Andrews chcela po univerzite ostať a robiť tam doktorát, ale jednoducho tam pre mňa nebolo miesto, konkrétne neboli na to žiadne štipendiá, ktoré by sa mi podarili získať, aj keď som o to veľmi bojovala. Tak či tak som sa rozhodla, že sa nevzdám, a niekde jednoducho nájdem miesto na doktorát a k miestu samozrejme aj potrebné peniaze.
Moja škola v St Andrews (našťastie sa tam môžem stále vracať)
Ako sa robí doktorát v Británii? Na túto otázku sa dnes pokúsim čo najlepšie zodpovedať, a popri tom budem samozrejme trochu subjektívna, pretože je to predsa len môj blog, môj pohľad a moja skúsenosť s PhD štúdiom. Takže nemôže byť odosobnená odo mňa :)
Ja, počas jedného z prvých víkendov v Kente - Anglicku
Doktorát v zahraničí je super nápad, to poviem hneď na úvod. Je to totiž také samoštúdium, ktoré si riadite vy sami, a pritom vám pomáha váš supervízor (ktorého si takisto zvolíte sami, samozrejme musí si aj on zvoliť vás). Ak sa rozhodnete robiť doktorát, znamená to, že už nebudete chodiť na žiadne prednášky, semináre, nebudete mať žiadny pevný rozvrh a všetko, čo budete robiť bude z veľkej podstaty iba na vás. To, ako si zariadite čas, koľko hodín práci venujete, aj to, čo budete chcieť skúmať. To je na tom to najkrajšie a zároveň aj to najstrašidelnejšie. Práve preto, je v prvom rade dôležité si rozmyslieť, či máte na takúto životnú etapu chuť a energiu. Veľa ľudí sa nad doktorátom z tohto dôvodu rozmýšľa dlho, často po skončení univerzity pracujú alebo si idú spraviť ešte magistra, aby sa rovno nehodili do neprebádaných vôd. Ja som sa nakoniec tak či tak hodila, ale po roku PhD už chápem, že je dobré si to naozaj premyslieť, lebo prídu aj dni kedy si kladiete otázku, či je to na niečo vlastne dobré.
Promócie s rodičmi, vďaka ktorým som celé tie roky mohla v St Andrews študovať :)
Hľadanie toho správneho miesta Ako som už povedala, pri hľadaní aj robení doktorátu je všetko na vás. A preto prvý krok je začať sa zamýšľať nad tým, aké otázky by ste si chceli vo vašej obrovskej vedeckej práci položiť (to má byť totiž cieľom doktorátu). Musíte veľa čítať a musíte si ujasniť oblasť vášho výskumu, a zároveň hľadať také otázky, na ktoré ešte nikto pred vami neodpovedal. Máte totiž nasledujúcich niekoľko rokov stráviť nad tým, aby ste priniesli NOVÉ odpovede. To "nové" som schválne napísala veľkými písmenami, pretože to je hlavný cieľ doktorátu. Ak aj strávite niekoľko rokov nad určitou témou a zistíte, že to, čo ste očakávali sa ukázalo, že nie je vlastne pravda, stále je to objav.
Čo však nie je objav (a v zahraničí sa absolútne netoleruje) je akákoľvek forma plagiátorstva alebo nejakej sumarizácie toho, čo už pred vami iní ľudia urobili. Nejde o to pozbierať veľké množstvo informácií na určitú tému a čo najzdĺhavejšie o nich napísať. Ide o to, že fakt musíte skúmať. A potom presvedčiť uznávaných vedcov z vašej oblasti o tom, že to, čo ste vyskúmali dáva zmysel. Na konci doktorátu musíte byť takpovediac “kráľom” vašej témy, pretože vy sa v tej chviíli stanete odborníkom. Hlásenie sa na doktorát Ak viete, čo by ste chceli teda skúmať, je načase prihlásiť sa na doktorát. To spočíva v tom, že musíte napísať takzvaný research proposal, kde musíte približne na 1-2 stranách zhrnúť, o čom bude vaša téma, popísať konkrétne vaše otázky, ako ich budete chcieť zodpovedať, a z čoho vychádzate (myslím tým z akej literatúry). Pozor, toto je niečo úplne iné ako personal statement, ktorý je vlastne motivačný list a píšu ho študenti, ktorí sa hlásia na zahraničné školy na bakalára alebo magistra. Na doktoráte už vedia, "kto ste", keďže ste skončili bakalára alebo aj magistra, a teda už ide o to "čo chete priniesť nové".
Keď budete mať toto hotové, mali by ste začať vyhľadávať ľudí (akademikov, ktorí pracujú na univerzitách), ktorí robia podobný výskum ako chcete robiť vy, a tých by ste mali kontaktovať, aby ste zistili, či majú o vás záujem. Tento krok je veľmi dôležitý, pretože budete mať nekonečné more možností a rôznych univerzít, ale nie všetky budú mať podobné výskumné témy, ako tie, ktorým sa chcete venovať vy. Musíte teda hľadať nie podľa rebríčkov univerzít, ale podľa ľudí, ktorí na nich pracujú a robia tký výskum, ktorý je kvalitný a totožný s vašim plánom. Ďalším krokom bude potom neformálny rozhovor s vašim potenciálnym supervízorom a s ním sa už dohodnete na ďalších krokoch (toto si väčšninou dohodnete cez email a následne si zavoláte cez Skype). Väčšinou potom musíte vyplniť prihlášku, pridať k nej pár odporúčaní od iných akademikov, ktorí vás už poznajú, a pripraviť sa na pohovor s univerzitou, na ktorú sa budete hlásiť. Najdôležitejším krokom pri získaní miesta na doktorát sú však peniaze. Nejde tu ani tak o to, že samotné školné za doktorát stojí peniaze ale hlavne o to, že vy potrebujete počas doktorátu z niečoho žiť, a takisto potrebujete financovať váš výskum. Samozrejme, ak máte veľa peňazí, môžete si celý doktorát zaplatiť sami. V opačnom prípade musíte vynaložiť obrovskú snahu a aktivitu, aby ste získali potrebné financie. Sú na to rôzne štipendiá alebo granty od rôznych firiem a neziskoviek ale aj od samotných univerzít alebo fakúlt. Toto je jednoducho kľúčový krok, na ktorom ľudia veľakrát stroskotajú. Ak sa vám aj na prvý pokus nepodarí získať grant, môžete to skúšať aj viac rokov po sebe. Poznám veľa ľudí, ktorí sa na PhD dostanú až po pár rokoch, ale to nie je žiadna hanba. Získanie peňazí je totiž veľmi veľa krát o náhode a samozrejme, o tom, komu padnete do oka natoľko, aby bol ochotný dať vám "plat" na niekoľko rokov.
Cesta k doktorátu je podľa mňa dosť podobná chodeniu na týchto opätkoch v tráve :)
Ako som sa dostala do Canterbury? Svoj doktorát som našla veľmi špecificky, ale je to preto, že všetky doktoráty sú špecifické - aj svojou témou, aj miestom, kde ho budete robiť, aj vybavením, ktoré na to budete potrebovať. To vám potvrdí naozaj každý. Už počas posledného roku v St Andrews som začala tušiť, že doktorát by mohol byť niečo pre mňa. Popri písaní diplomovky som zistila, že téma na ktorej robím je relatívne nepreskúmaná, a z mojej práce vystalo veľa nových otázok (našťastie). Na nič z toho by som nebola podľa mňa prišla sama, ale pomohol mi pri tom môj supervízor. Práve on mi tiež pomohol s hľadaním mojej výskumnej témy a skontroloval mi môj proposal. Potom som našla pár ľudí, ktorí pracovali na podobných témach a skontaktovala sa s nimi. Môj pôvodný plán bolo ostať robiť doktorát na St Andrews, ale bohužiaľ som nedostala žiaden grant, a tak som si tam doktorát nemohla dovoliť. Toto je už taká časť štúdia, ktorú si bežne nefinancujú študenti sami, pretože PhD je v Anglicku považované už za normálnu prácu, za ktorú dostávate plat. U nás na Slovensku to tak väčšinou nie je, a preto ani doktorát nie je považovaný za skutočnú prácu, a podľa mňa ho ľudia často dehonestujú (veľká škoda). Berú to ako zábavku pre ľudí, ktorí nevedia čo po škole so sebou. Ono to tak ale naozaj nie je. Doktorát v zahraničí sa berie veľmi vážne a je veľmi cenný, nielen v univerzitnom ale aj pracovnom prostredí, pretože dokazuje, že ste boli schopný viesť sám seba, veľmi dlho ste sa dokázali sústrediť na jednu veľkú vec, ktorá bola zložená z milión malých krokov, a dokázali ste ju úspešne doviesť do konca.
Canterbury je krásne mesto v anglickom Kente
Nakoniec som sa teda dostala na doktorát na univerzite v Canterbury, na ktorej pracuje jeden veľmi šikovný mladý psychológ, ktorý je mojim supervízorom a venuje sa podobným témam ako ja, takže ma môže viesť a keď neviem ako ďalej, vie mi poradiť. Mať dobrého supervízora je fakt dôležité, pretože s ním strávite niekoľko rokov v kancelárii a budete viesť za ten čas milión rozhovorov, a bude tiež vašim šéfom. Je to človek, ktorému musíte dôverovať, pretože s ním za tie roky budete musieť riešiť kopu problémov, nie len vedeckých ale aj životných (ak sa nejaké vyskytnú, čo je dosť pravdepodobné, pretože PhD trvá okolo 3-5 rokov). Supervízora som si našla a v Canterbury som dostala štipendium, ktoré je viazané na to, že na univerzite musím učiť študentov, a za túto prácu dostávam plat. Som teda normálnym zamestnancom univerzity a polovicu času učím študentov, a druhú polovicu času robím na svojej výskumnej práci. Čas na to, aby som odovzdala hotovú prácu je limitovaný na 4-5 rokov. Keby som to nestihla, musím si doktorát ďalej financovať sama. Počas tohto obdobia si musím urobiť aj "certifikát učiteľa", niečo ako pedagogické minimum u nás na Slovensku. Je to preto, že univerzita v Canterbury sa vyvinula z pôvodnej vysokej pedagogickej školy, a preto je tam tradícia, že ľudia ktorí si robia doktorát, by sa popri tom mali stať aj akreditovanými vysokoškolskými pedagógmi. Práve doktorát je medzistupeň medzi tým, aby sa z vás mohol stať vysokoškolský učiteľ, ak budete chcieť. Samozjreme, povinné to nie je, ale máte niečo "v rukáve". Ako prebieha doktorát? Keď nastúpite, musíte v prvých mesiacoch veľa čítať vedecké články a knihy, aby ste sa utvrdili, že váš výskum naozaj stojí na solídnom základe. Potom musíte naplánovať jednotlivé štúdie a rozvrhnúť si čas, za ktorý to budete musieť stihnúť (približne). Prvý rok je teda plný plánovania, počas ktorého sa vzdelávate o vašej téme, a stretávate sa aspoň raz do mesiaca so svojim supervízorom, ktorému hlásite, čo ste stihli urobiť, a aké máte ďalšie plány. Supervízor vás usmerňuje, pomáha vám a občas niečo vysvetľuje, aby ste sa vedeli lepšie zorientovať. Zároveň je bežné, že si o celom tomto procese vediete podrobné poznámky, ktoré necháte raz za čas skontrolovať supervízorovi, píšete úvodné kapitoly a plánujete jednotlivé štúdie, tak aby ste ich stihli vykonať za dobu 3-5 rokov.
V mojom prípade je PhD aj o chodení do "terénu", čo znamená navštevovanie rôznych archívov, výstav k téme protestov a sociálnych zmien v bývalom Československu, stretávanie sa so zaujímavými ľuďmi a organizáciami :)
Potom už sa púšťate do samotného výskumu a takto to ide celé roky. Na konci každého roku máte mini “obhajobu”, na ktorej zasadne pár ľudí z univerzity a vy im predložíte, čo ste zatiaľ spravili. Oni si to preštudujú a potom sa vás pýtajú na otázky a radia vám ako ďalej, čo treba zmeniť, opraviť, vylepšiť. Zároveň usúdia, či je možné vás pustiť ďalej alebo nie. Ak by ste sa v priebehu doktorátu rozhodli skončiť, a máte nejakú časť práce napísanú, skončíte s titulom Master of Philosophy (čo je podstupeň PhD - Doctor of Philosophy).
Minulý november som napríklad bola na oslavách 30. výročia nežnej revolúcie v Prahe
Na záver doktorátu musíte všetko spísať do “knihy”, ktorá bude rozdelená do kapitol. Aká dlhá má byť táto kniha? Na to vám nikto neodpovie, musí byť jednoducho dobrá a dostatočne odpovedať na vaše vedecké otázky. Potom vás čaká veľká obhajoba s oponentom a ďalšími prísediacimi, ktorá trvá kľudne aj pol dňa a keď ju zvládnete, doktorát je váš. Oponenta si pozývate vy, nikto vám ho nevyberie za vás. Vy si musíte nájsť niekoho, kto je uznávaným odborníkom z vašej výskumnej oblasti, kontaktovať ho, a zistiť, či by s oponentúrou súhlasil. On si potom prácu prečíta a o pár mesiacov zasadnete vy, on, váš supervízor (ktorý je v tomto prípade už len mentálna podpora a celý čas len počúva), ďalší ľudia z univerzity a idete sa opekať na ražeň. Ak niečo nebudete vedieť objasniť, budete mať ešte pár mesiacov na to, aby ste prácu prerobili, doopravovali, a potom ide druhé skúšanie. No a keď toto všetko absolvujete, máte doktorát. Ste doktor, ktorého nikto okrem vašich rodinných príslušníkov nepovažuje za “skutočného” doktora :) bohužiaľ je to kruté, ale je to tak. Doktorát preto prosím nikdy nerobte pre titul. Asi by to bolo sklamanie. Je to o čas, ktorý je len a len o vás a vašej vášni pre nejakú výskumnú tému.
Správny sociálny psychológ by sa mal účastniť masových akcií, keďže tie masy skúmame :)
Ozaj, a v zahraničí tituly ani nikto nepíše pri menách. Aj tým najuznávanejším profesorom väčšina ľudí, študentov, a kolegov tyká a volá ich iba krstným menom.
Je pravda, že život na PhD je dosť osamelý, pretože väčšinu času trávite sami so sebou, maximálne s vašimi poznámkami a kávou (tvrdá realita)
Čo sa dá robiť počas doktorátu okrem sedenia na zadku a písania? Zároveň je ale doktorát aj o veľmi veľa ďalších veciach ako je písanie Phd práce. Áno, robíte výskum, píšete kapitoly, ale rovnako dôležité je aj spoznávať vedeckú komunitu, prezentovať svoj výskum, chodiť na konferencie, diskusie, semináre a “rozhadzovať siete”. Jednoducho, nemalo by to byť tak, že po skončení doktorátu máte pri mene PhD a to je všetko. Akademici by vás mali poznať, mali by ste mať za sebou rôzne výskumné pobyty, nejaké publikované vedecké články a mali by ste sa vyjadrovať k témam, ktorým vďaka vášmu výskumu rozumiete. Doktorát z vás má spraviť človeka, ktorý vie prezentovať, rozprávať o svojom výskume pred vedcami, ale aj bežnými ľuďmi. Takisto človeka, ktorý chápe, že život (a obzvlášť výskum) je beh na dlhé trate. Budete tiež pripravení písať, naozaj veľa písať (napríklad do novín, alebo aj vlastnú knihu). Zároveň budete mať skúsenosti (veľmi pravdepodobne) s učením na univerzite, so známkovaním esejí a hodnotením písomných skúšok, takže ak budete chcieť byť časom profesorom, toto budú veľmi cenné skúsenosti.
Okrem kaviarenského života (ktorý vediem skôr cez víkendy a píšem pre zmenu tam), je moje PhD hlavne o sedení za počítačom (k čomu si občas uhrýzam kúsky brownies :))
Čo robím ja? Toto je zatiaľ všetko, čo som sa po roku robenia svojho doktorátu v Anglicku naučila, buď z vlastných skúseností, alebo z počutia od ľudí, ktorí už majú viac rokov doktorátu za sebou, alebo už ho majú celý hotový.
Vo voľnom čase napríklad chodím na protestné akcie za zlepšenie postavenia akademikov v Británii :)
Ak by vás zaujímalo, čo konkrétne skúmam vo svojom PhD, napísala som pár článkov pre denník N, kde hovorím o sociálnej psychológii a o výskume ľudí, s ktorými pracujem (alebo aj o mojom vlastnom), takže si ich kľudne prečítajte tu. Ak vás zaujímajú témy protestov, sociálnych hnutí, demonštrácii, leadershipu, krízových situácií, odporúčam vám sledovať hlavne môj twitter, kde o veľa týchto veciach píšem, a zároveň zdieľam príspevky mojich extrémne šikovných kolegov. To sú totiž témy, ktoré ma zaujímajú najviac.
Budem veľmi rada, ak mi tiež napíšete, či o doktoráte uvažujete, čo vás na tom láka, čoho sa možno bojíte a celkovo o tom rada pokecám s hocikým, kto by chcel :)