Hranica ľudskosti je tam, kde si ju sami nastavíme

Nachádzame sa v období, kedy sa veľké rozhodnutia a dôležité vyhlásenia dejú veľmi rýchlo. To, aké rozhodnutia teraz urobíme veľmi ovplyvní našu budúcnosť. Pred týmto faktom varuje napríklad Yuval Noah Harrari vo svojom poslednom článku pre Financial Times ale aj veľa ďalších odborníkov. Psychológovia už veľmi dlho vedia, že slová majú obrovskú moc a dokážu ovplyvniť naše správanie. A preto udávanie ľudí, nedôvera medzi susedmi, ľuďmi na jednej ulici, v jednom meste a v jednej krajine je presný opak toho, čo teraz na zvládnutie COVID-19 potrebujeme.

Ako nás slová ovplyvňujú dnes? Ako sa správame k ľuďom okolo nás na základe toho, čo počujeme?

Zameriam sa na definovanie skupín a z nich vyplývajúcich medziľudských vzťahov a noriem správania. Je to zároveň jedna z oblastí ktoré sa týkajú tých najpálčivejších tém sociálnej psychológie a sprevádzajú naše poznatky o príčinách Holokaustu, rasizmu a akéhokoľvek ľudského zla, hovorí svetovo uznávaný psychológ Stephen Reicher.

Akonáhle začneme deliť ľudí na “my” a “oni”, dostávame sa do veľmi veľkej priepasti. Hranice, ktoré skupinám vymedzíme je totiž veľmi ťažké neskôr zmazať. Jedným z príkladov je napríklad teraz už veľmi uznávaná štúdia o Bulharských Židoch, ktorých Bulharskí obyvatelia na základe definície “my” a “oni” dokázali zachrániť pred transportom do koncentračných táborov. Bulhari totiž židovských občanov nikdy nedefinovali ako “tých druhých” a vždy sa k nim správali tak ako keby boli úplne rovnakí obyvatelia ako ostatní Bulhari. Na základe tejto jednoduchej definície tak ani jeden transport s Židmi z Bulharska neodišiel.

Vytvorenie “problému” na základe definície skupiny

Už teda vieme, že slová a definícia skupiny má obrovskú moc a dokáže ovplyvniť naše správanie, podnietiť spolupatričnosť, solidaritu, ale aj nenávisť a strach. Preto, to, čo sa rozhodneme zverejniť musí byť aspoň trochu premyslené. Ako jednoduchý príklad uvediem vyhlásenie Donalda Trumpa o koronavríruse COVID-19, kde tento vírus nazýva “čísky vírus”. Znie to ako normálna veta. Veď, tam to všetko začalo. Keď sa nad tým zamyslíme, nevyvoláva to náhodou pocit, že COVID-19 je choroba ktorú majú Číňania a my ostatní musíme kvôli tomu trpieť? Nie je to náhodou tak, že Čínania sú “ti druhí”, “tí zlí” a my sme “tí dobrí”?

Delenie ľudí na “my” a “vy” nikdy nepomáha. A táto skutočnosť na seba vôbec nenechala dlho čakať, keď sa mnoho Azijatov ocitlo v situácii, kedy ich ľudia na ulici jednoducho zbili. Toto sa deje v Amerike aj v Londýne. Už súhlasíte, že so slovami by sme mali byť trochu opatrnejší? Vytvoriť “problém” a určiť kto je zaň zodpovedný a kto ním trpí pomocou pár viet nezaberie veľa času a ani reakcia ľudí na tento “problém” nedáva na seba dlho čakať. Napravenie situácie a zbití ľudia na ulici sa však už tak rýchlo dokopy nedajú. A ani naše vnútorné nastavenie.

Kto sú “tí druhí” na Slovensku?

Príklady xenofóbie, konfliktov a nenávisti voči ľuďom, ktorí sú definovaní ako tí “iní” nemusíme však hľadať v tomto prípade ďaleko. Stačí zájšť ku nám na Slovensko, kde sa teraz rodí obrovský strach z ľudí, ktorí sa k nám vracajú zo zahraničia, ale aj strach zo susedov-chatárov alebo zo susedov-doktorov, ktorí pracujú v nemocniciach.

V jednom zo svojich posledných vystúpení Petra Pellegriniho veľa z nás počulo, že sa ľudia chcú vrátiť domov. Tiež sme od Miroslava Lajčáka počuli, že veľa z týchto ľudí je nevďačných a že využívajú Ministerstvo Zahraničných Vecí a že nechcú spolupracovať:

“je cítiť, že by chceli len tú lepšiu stranu dohody ale zároveň nám vyčítajú to, že majú dodržať aj to, čo občania ktorí na Slovensku žijú považujú za normálne, to znamená správať sa disciplinovane” (Miroslav Lajčák, 19.3.2020)

“chcem požiadať aj o podporu občanov Slovenskej republiky..v nasledujúcich dňoch sem prídu stovky až tisíce ľudí..a prídu sem. Tak nech občania Slovenskej republiky nás podržia…keď týchto ľudí budeme nútiť ísť do povinnej karantény v nami stanovených priestoroch”

(Peter Pellegrini, 19.3.2020)

“preto poprosím aj ľudí aby vyjadrili nesúhlas s takýmto nedobrým správaním ľudí ktorí sú ignoranti, sú sebci, a ktorí hľadia len na seba a nie na 5.5 milióna ľudí, ktorí sú najohrozenejšou skupinou. Pomôžte nám a verejne vyjadrite podporu a nesúhlas s takýmto správaním…” (Peter Pellegrini, 19.3.2020)

“ešte poviem úprimne…pokiaľ sa tí občania, ktorí na naše náklady sem prídu domov nebudú správať tak ako im táto vláda povie, a čo od nich žiadajú občania tejto krajiny, tak by som normálne vyhlásil pozastavenie repatriácie” (Peter Pellegrini, 19.3.2020)

Ak sa pozrieme na tieto texty, ako psychológovia zásadne nehodnotíme to, aký je človek, ktorý tieto vyhlásenia povedal, ani si nedomýšľame, čo si myslí, či je dobrý alebo zlý, a či je z novej alebo starej vlády. Hodnotíme iba to, čo z takéhoto výroku vyplýva o delení ľudí na určité skupiny, o hraniciach týchto skupín, a to, aké normy správania z týchto výrokov vyplývajú. Presne takýto analytický postup bol použitý aj na štúdiu o Bulharských Židoch a veľkým množstvom štúdií v tejto oblasti.

V prvom rade teda z našich textov, ktoré chceme zanalyzovať vyplýva, že Slováci, ktorí žijú doma na Slovensku a nachádzajú sa v tejto chvíli tu, spolu s predstaviteľmi krajiny, patria do jednej skupiny. Zatiaľ čo tí Slováci, ktorí sa chcú do našej krajiny teraz vrátiť, sú tí druhí. Zároveň túto druhú skupinu definuje ignorancia, neposlušnosť, sebeckosť a obzvlášť nakazenosť. Teda nás automaticky ohrozujú a dokonca majú veľkú chuť toto ešte svojou ignoranciou znásobiť.

Ak definujeme ľudí ktorí prichádzajú na Slovensko takto, no tak aj naše automaticky negatívne správanie bude dokonca oprávnené autoritami. A naše normy správania sa od toho rovnako odvíjajú.

Vytvorenie “problému” je tak na svete a my vieme kto je náš vnútorný nepriateľ. Vieme že zahraničie je iné, cudzie, a teda aj Slováci v zahraničí sú takíto íní a nebezpeční. Dostávame do rúk veľmi silnú zbraň na šírenie nenávisti a strachu, s ktorou by sme mali narábať veľmi opatrne.

Teraz ostáva sa zamyslieť nad tým, kto sú skutočne tí ľudia, ktorí sa na Slovensko za posledné dni vrátili. Sú to naši občania, sú to napríklad mladí ľudia, ktorí študujú v zahraničí. Majú tam povinnosti a nemôžu odísť úplne kedy sa im zachce. Sú to napríklad starí rodičia, ktorí sa do zahraničia išli starať o svoje vnúčatá. Sú to ľudia, v krízovej situácii. Či sú alebo nie sú nositeľmi COVID-19, či sú alebo nie sú nakazení je otázka jednoznačného testu. Ale to, že sú to ľudia ako my ostatní, že sú to niekoho deti alebo rodičia, že sú to presne takí istí Slováci ako my, o tom predsa nemôže byť diskusia. Myslime na to, že všetci sme ľudia a všetci sme na tej istej lodi.

Ak chceme nejako pomôcť, stačí nám dodržiavať základné ľudské pravidlo: nerob druhým to, čo nechceš aby oni robili tebe. A skúsme si položiť otázku: chceli by ste aby vášmu dieťaťu alebo vášmu rodičovi niekto nepodal žiadne informácie o tom, kam ho vezú? Chceli by ste aby ho niekto nechal čakať niekoľko hodín pred Gabčíkovom? Chceli by ste aby sa k nemu správali ako keby bol niekto iný, nakazený, nebezpečný a menej ako človek?

Na základné ľudské práva by sme mali mať nárok vždy a v každej situácii. Nemíňame na to ani štátne hmotné rezervy, ani peniaze ministerstva. Míňame na to iba základnú slušnosť. Podanie deky, fľaše s vodou, normálnu komunikáciu a normálne správanie.

Zdroje:

Hopkins, N., & Murdoch, N. (1999). The role of the ‘other’ in national identity: exploring the context‐dependence of the national ingroup stereotype. Journal of Community & Applied Social Psychology, 9(5), 321-338.

Hopkins, N., & Reicher, S. (1997). Constructing the nation and collective mobilisation: A case study of politicians’ arguments about the meaning of Scottishness. Ethnic stereotypes and national purity. DQR Studies in Literature.

Ntontis, E. (2019). Antiabortion Rhetoric and the Undermining of Choice: Women's Agency as Causing “Psychological Trauma” Following the Termination of a Pregnancy. Political Psychology.

Ntontis, E., & Hopkins, N. (2018). Framing a ‘social problem': Emotion in anti‐abortion activists' depiction of the abortion debate. British Journal of Social Psychology, 57(3), 666-683.

Potter, J. (1996). Representing reality: Discourse, rhetoric and social construction. London, United Kingdom: Sage. https:// doi.org/10.4135/9781446222119

Potter, J., & Wetherell, M. (1987). Discourse and social psychology: Beyond attitudes and behaviour. Sage.

Potter, J., & Wetherell, M. (1998). Social representations, discourse analysis, and racism. The psychology of the social, 138-155.

Prins, G. (1990). Spring in winter: The 1989 revolutions. Manchester University Press.

Rapley, M. (1998). ‘Just an ordinary Australian’: Self‐categorization and the discursive construction of facticity in ‘new racist’ political rhetoric. British Journal of Social Psychology, 37(3), 325-344.

Reicher, S., Cassidy, C., Wolpert, I., Hopkins, N., & Levine, M. (2006). Saving Bulgaria’s Jews: An analysis of social identity and the mobilisation of social solidarity. European Journal of Social Psychology. https://doi.org/10.1002/ejsp.291

Reicher, S., & Hopkins, N. (1996a). Self‐category constructions in political rhetoric; an analysis of Thatcher's and Kinnock's speeches concerning the British miners' strike (1984–5). European journal of social psychology, 26(3), 353-371.

Reicher, S., & Hopkins, N. (1996b). Seeking influence through characterizing self‐categories: An analysis of anti‐abortionist rhetoric. British Journal of Social Psychology, 35(2), 297-311.

Wetherell, M., & Mohanty, C. T. (2010). The SAGE handbook of identities. Sage publications.

Wetherell, M., & Potter, J. (1992). Mapping the language of racism: Discourse and the legitimation of exploitation. New York, NY: Columbia University Press.