Asi pred rokom som sa spolu s kamarátmi zo St Andrews vybrala na dobrodružný turistický výlet v Škótskej vysočine. Asi najtypickejšie by bolo ísť trasu smerom do Inverness alebo do Fort William, ale my sme sa chceli vybrať na výlet niekde bližšie, a zároveň do totálnej divočiny bez ľudí. Zvolili sme preto výlet do národného parku Cairngorms, ktorý je vzdialený asi tri hodiny vlakom od St Andrews, odkiaľ sme vyrážali. Ak máte radi výlety a chceli by ste ísť na nejaké nové miesto, Škótsko je podľa mňa vašou krajinou číslo jeden.
Moja asi "najdrsnejšia" fotka z výletu :) bola som tu zabalená do toľkých vrstiev ako kozmonaut
Škótsko je krajinou číslo jeden pretože je dostupné z Európy, nádherné, zelené (ale aj šedé), a má veľmi veľa krásnych miest a samozrejme nádhernú a veľmi špecifickú prírodu severského ostrova. Po troch rokoch života v Škótsku to môžem naozaj zodpovedne prehlásiť. Letieť do Škótska sa dá najlepšie do Edinburghu aj z Bratislavy, aj z Viedne, aj z Prahy a vlaky a autobusy v Škótsku fungujú veľmi dobre, takže sa tam dostanete skoro všade bez auta (samozrejme, ak nemáte problém šoférovať na opačnej strane, tak si môžete rovno na letisku požičať auto). Nehovorím, že ceny za dopravu sú tu nízke, ale sú podstatne nižšie ako za verejnú dopravu v Londýne a jeho okolí. Ak ste ešte študenti, určite si pýtajte zľavy :) len sa nezľaknite, ak šoférovi nebudete príliš rozumieť. Škótska angličtina môže na prvý pohľad znieť všelijako. Tak, turistické tipy máte, môžeme sa pustiť na výlet.
Ovčia rodina na ceste, to je škótska klasika (škoda len, že Škóti nevyrábajú bryndzu)
Dnes sa vám pokúsim zhrnúť náš turistický výlet v Škótsku. Je to totiž úplne iná turistika ako tá, na ktorú ste asi zvyknutí. Napríklad oproti Tatrám tu nie sú skoro žiadni ľudia, takže prírodu máte sami pre seba, a napriek tomu, že hory sú tu oveľa nižšie ako Tatry, majú veľa do seba, práve tým, že sú úplne zelené a nedotknuté ľuďmi. Nie sú tu turistické chaty, ani instagrameri, ani veľké luxusné hotely so spa, proste presný opak.
Plánovanie a balenie
Predtým, ako sa pustíme do samotného výletu, napadlo ma, že keď som sa na tento výlet chystala, mala som milión otázok ohľadom balenia a toho, čo si nesmiem zabudnúť, a tak skúsim najskôr popísať, na čo všetko treba pred takouto výpravou myslieť.
Keďže sme išli na výlet mimo civilizácie, museli sme si všetky potrebné veci niesť so sebou v ruksakoch. A tým myslím nielen stany, spacáky a oblečenie, ale aj jedlo a vodu (a samozrejme veľmi cenný artikel - toaletný papier :)). Každý musel odniesť, čo najviac vládal, a spoločné veci sme rozložili rovnomerne do všetkých ruksakov. Ak ste skúsení dobrodruhovia, a s takýmto stanovaním a turistikou mimo ľudí máte skúsenosti, kľudne túto časť preskočte a pokračujte samotným výletom. Ja som rozhodne nijak extra skúsená nebola a preto mi pomohlo, že som sa mohla pýtať. Preto, ak sa nechcete možno občas trochu hlúpo pýtať, ale zároveň chcete vedieť všetko o “backstage” výletu, tak táto časť článku je presne pre vás.
Toto bolo naše kompletné vybavenie (fotené na železničnej stanici, predtým ako sme vrazili)
V prvom rade bolo treba naplánovať kompletné menu, keďže sme vedeli, že v okolí toho na jedenie nebude príliš veľa. Pred výletom sme sa preto vybrali na veľký nákup a naplánovali raňajky, obedy a večere pre partiu piatich ľudí (išli sme na 4 dni a 3 noci). V Británii patria medzi najlacnejšie obchody ALDI a ASDA, tie stredné sú Tesco a Morrisons, a tie najdrahšie sú Waitrose a M&S Food.
Pri turistike s ruksakmi bolo veľmi dôležité nebrať potraviny, ktoré zapĺňali príliš veľa miesta a pritom by vás dostatočne nezasýtili, ako som sa dozvedela. Preto sme si zobrali hlavne balenia kus kusu, ktorý pri varení naberie na objeme a dokonca z neho netreba ani zlievať vodu (lebo ju pohltí), pretože aj tej sme mali obmedzené množstvo. Vodu sme si postupne dopĺňali, ale aj tak s ňou bolo treba trochu šetriť, pretože bola aj na pitie, aj na varenie, a nikomu sa nezmestili na ruksak viac ako dve dvojlitrové vody.
Časti našej cesty viedli aj cez takéto ohrady, ktoré oddeľovali rôzne stáda oviec, kráv a lesnú zver od seba, nebojte sa ale ísť cez ne, sú úplne normálnou šúčasťou trasy
Samozrejme, zobrali sme si aj nejaké cestoviny, pretože sme chceli trochu zmenu od kus kusu, ale v prvom rade sme žili na kus kuse. K tomu sme nakúpili rôzne zeleninové konzervy (rajčiny, fazule, kukurica, hrášok, mrkva), konzervy tuniaka, a takisto sme si zobrali aj pár polievok - nie v sáčku ale takých tých krémových konzervovaných, ktoré sú sýtejšie. Čo sa týka raňajok, to istili instantné kaše, presnidávky a müsli tyčinky. Mali sme so sebou dve plynové bomby a dva variče, na ktorých sme tieto jedlá vždy pripravovali pre všetkých naraz. Každý si ešte k tomu dohodil do ruksaku veci, ktoré má rád, ale to, čo som opísala bola z väčšieho množstva naša strava. Vždy sme sa okolo obeda niekde zastavili, zložili veci a uvarili si jedlo. Potom sme zase všetko upratali, a pokračovali v ceste do večera. Večer sme si vždy našli nejaké miesto vhodné na rozostavenie stanov, na ktorom príliš nefúkal vietor a bol tam rovný podklad. Tam sme si potom uvarili večeru, a keď sa dalo, založili sme oheň a niečo sme buď opiekli alebo sa len tak hriali pri ohni.
Čo sa týka balenia, tak sme si zobrali len veci, ktoré sme potrebovali pretože všetko ostatné by ruksak zbytočne zaťažilo, ale upozorňujem, že Škótske počasie je vždy studené, takže je treba si zbaliť naozaj teplé oblečenie, bez ohľadu na to aká je časť roka. Môj zlepšovák bol, že som si rôzne sety oblečenia dala v ruksaku ešte do nepremokavých vreciek a tým som zabezpečila, že aj keď pršalo, niektoré veci som vždy mala suché.
Na ruksaky sme si samozrejme kúpili aj ochranné pláštenky, ale keďže nám jeden celý deň pršalo, premokli nám aj pláštenky aj ruksaky, ale tie vrecká vo vnútri ostali suché. Takže ak môžete urobiť jednu spoľahlivú vec, je to nakúpiť si dostatok ochranných obalov na veci a tým sa poistíte. Do Škótska je zároveň naozaj dôležité zabezpečiť si kvalitné nepremokavé veci ako je bunda a topánky. Ak vás zachytí dážď, čo je skoro na 100 percent, budete pripravení. Nie je totiž asi nič horšie ako mať oblečenie, ktoré okamžite premokne. V Škótskom počasí sa vám nič tak ľahko neuschne a už vôbec nie v stane, takže treba byť pripravení.
Čo sa týka hygieny, vec ktorú som naozaj super využila bol rýchloschnúci uterák, ktorý zároveň zaberal málo objemu v ruksaku. Okrem bežných hygienických potrieb sa mi asi najviac osvedčili na tejto túre vlhčené obrúsky, pretože sprchu sme samozrejme nemali a počasie na kúpanie už vôbec nie, takže toto bola tá jediná “sprcha”. Ako hovorím, ak ste skúsení a nevadí vám 4 dni sa nekúpať, možno zniem trochu melodramaticky, ale ak naopak nie ste skúsení a neznášate špinu, tie vreckovky sú záchrana :)
Výlet okrem nákupu a dobrého oblečenia v prvom rade vyžadoval veľa plánovania trás, a preto sme večery pred odchodom trávili hľadaním turistických trás a plánovaním celej výpravy. V Škótsku totiž nie sú úplne výborné značenia turistických trás na samotnej ceste, takže treba mať so sebou mapu, GPS alebo mobil, podľa ktorého sa budete riadiť. Nie je to, že si poviete, ideme po červenej a idete po nej. Na plánovanie sme preto využili veľmi dobre spracovanú webovú stránku, kde sú zhrnuté všetky turistické trasy v Škótsku. Rozhodli sme sa teda pre výlet na 3 noci a 4 dni.
Samotné trasy sme potom hľadali cez super appku mapy.cz, kde si môžete stiahnuť offline mapy do mobilu a zaznačiť si v nich dané trasy. K mobilu sa nám veľmi zišla externá nabíjačka, pretože sme boli samozrejme 4 dni bez elektriky a mapu sme potrebovali stále. Nie všade bol dobrý signál, takže to, že sme mali mapy stiahnuté v mobile bolo veľmi výhodné. Nestalo sa totiž, že by sme sa po ceste stretli s veľa ľuďmi alebo nejakou civilizáciou, takže sme sa nemali ako spýtať. Celé plánovanie trasy som nezabezpečila ja ale Matej, ktorý je preto historicky mojim prvým spoluautorom článku. Vyrobil pre vás náčtr trasy, takže keby ste sa chceli vybrať po stopách nášho konkrétneho výletu, nájdete v článku vďaka Matejovi aj presné turistické trasy.
Naši výletníci na ceste do Killecrankie
Ide sa na výlet!
Deň prvý: z Pitlochry do Killecrankie
Na výlet sme vyrazili vlakom zo St Andrews (na verejnú dopravu v Škótsku je najlepšia táto webka) a naša prvá zastávka bolo turistické mestečko Pitlochry, kde sme zahájili našu cestu. Tu sme sa veľmi nezdržovali, a tak sme sa cez priesmyk vybrali smerom k dedine Blair Atholl.
Toto bol náš prvý turistický úsek, na ktorom je zakreslená práve tá ťažšia trasa. Tá ľahšia by išla popri ceste, ktorá je na mape zakreslená zelenou
Tu sa dali zvoliť dve trasy ale my sme zvolili tú ťažšiu, ktorá práve viedla cez priesmyk. V ten deň sme teda začali naozaj ostro a to hneď výstupom s plne naloženými ruksakmi, pretože sme z nich nič ešte nemali šancu odjesť naše zásoby. Musím povedať že turistika verzus turistika s ťažkým ruksakom je veľmi veľký rozdiel. Kráča sa vám podstatne ťažšie, idete často z nohy na nohu a postupne dostanete z nosenia riadnu svalovicu, ak nie ste trénovaní. Mňa najviac boleli svaly na bruchu (ak tam nejaké svaly mám), a to bolo práve z nosenia ruksaku, ktorý som mala pevne na chrbte a bedrách. Čím viac som ruksak utiahla, tým lepšie sa niesol. Prvý deň som to nevedela a tak som ho niesla klasicky na chrbte a to nebol najlepší nápad. Po jednom dni som to už ale výborne pochopila a začala ho niesť správne. Naozaj sa nemusíte báť, že by ste sa s vašim ruksakom za tie hodiny nezžili.
Toto je priesmyk cez ktorý sme išli :) dole myslím vidíte Blair Atholl
Po šialenom výstupe s ťažkými ruksakmi sme zvážili, že úplne do Blair Atholl v ten deň nedôjdeme, a preto sme sa utáborili pri dedinke Killiecrankie. Našli sme tam super miesto pri rieke, takže sme si mohli ísť ovlažiť chodidlá, po celom dni v turistických topánkach. To bol fakt parádny pocit!
Stanovanie na súkromnom mieste s riekou (nie, kempy po ceste nejnájdete)
Deň druhý: Z Blair Atholl do Allt Scheicheachan Bothy
Trasa druhého dňa :)
Na druhý deň sme už podľa plánu dorazili do dediny Blair Atholl, kde sme neodolali krásnej pekárni Windmill, ktorá bola zároveň spojená so starým mlynom, do ktorého sa dalo ísť pozrieť.
Ranná cesta z Killecrankie do Blair Atholl popri rieke
Návšteva pekárne bola moja obľúbená časť výletu. Pekáreň totiž slúžila ako miesto, kde sa stretávali miestni obyvatelia, ktorí sa nám hneď prihovorili, chceli vedieť odkiaľ sme, kam sa chystáme, a jednoducho boli veľmi milí. Škóti sú naozaj strašne zlatí ľudia, možno to bude tou nehostinnou krajinou. Každopádne nás informovali, že si nás všimli hneď pri rieke, kde sme stanovali a naozaj sa k nám správali veľmi prívetivo a vôbec nie nepriateľsky. V pekárni sme si kúpili výborný chlieb (na zahraničné pomery), ktorý sme potom zjedli ako ináč s paštétou. Ja som si zobrala z domu paštéty z Dm drogérie, ktoré sú podľa mňa vegánske a nikomu nechutili ale o to viac som toho mohla zjesť sama :) čo sa v divočine cení.
Pekáreň Watermill, minimálne mne zachránila život :)
Potom sa začala skutočná výprava. Keď sme opustili Blair Atholl, vydali sme sa do kopcov, smerom k vrchu Beinn Dearg, na ktorý sme chceli vystúpiť. Druhý deň sa nám to ale nepodarilo, pretože sme mali v nohách veľa kilometrov a nemalo cenu sa večer po celom dni štverať na nejaký vrchol. Na tejto ceste sme ale narazili na asi najčarovnejšie miesto, aké som kedy videla. Bolo v jednom údolí, cez ktoré tiekol potok a v strede bol typický škótsky domček, ktorý oni nazývajú “bothy”.
Týchto domčekov je po celej škótskej vysočine veľké množstvo (tu nájdete webku, kde je ich zoznam) a raz si chcem o týchto domčekoch kúpiť knihu, kde sú všetky nafotené a popísané. Na našej trase sa nachádzal len tento jeden, ktorý sa volal Allt Scheicheachan Bothy a bol fakt úžasný. Rozhodli sme sa, že druhú noc preto ostaneme v tomto domčeku a nie v stane. Boli tam drevené prične, na ktorých sa dalo spať, kniha návštev, drevo a malý krb, kde sme si večer rozkúrili.
Naša bothy
Pri domčeku bol malý potok a tak sme si tam zase raz schladili nohy. Do tohto momentu sme nikoho po ceste nestretli, ale večer do domčeku prišli dvaja ľudia so super turistickým vybavením, o ktorých sme sa dozvedeli, že postupne zdolávajú všetky vrchy v škótsku, ktorým sa hovorí munroes (v Škótsku sa takto volajú všetky kopce ktoré majú viac ako 3000 stôp alebo 914m). Bol to pár a ten pán nám vysvetlil, že o jeho cestách vydal aj knihu a nájdete ho aj na instagrame pod menom mountainman. Myslím, že toto bol pre nás highlight výletu, pretože tento človek bol celkom známy a spal s nami v jednom domčeku. Bola tam totiž aj taká horná časť, kde sa dalo tiež uložiť. Musím ale priznať, hrozne chrápal, skoro nám v noci spadla strecha, tak to bolo počuť.
Romantický, ľadový potok
V tú noc sme sa dosť zle vyspali, pretože okrem chrápania, sem v noci dorazili nejakí blázni v teniskách, ktorým vraj ušiel vlak a chceli tu zadarmo prespať. Domček bol ale plný, takže sa nakoniec uložili do nejakej kôlne, ktorú v tom dome našli. Bola to celkom šialená noc a ja musím povedať, že ľutujem, že sme nespali v stane pretože zem je oveľa mäkkšia ako tie drevené prične. Ráno sme sa teda zobudili fakt rozbití. Rozhodne to ale bolo dobrodružstvo.
Deň tretí: Výstup na Beinn Dearg a motanie sa v upršanej divočine
Tretí deň s výstupom na Beinn Dearg a cestou naspäť k civilizácii
Na tretí deň sme mali v pláne sa vybrať na vrchol Beinn Dearg, ktorý bol najvyšším vrcholom v tejto lokalite, a mal okolo 1000 metrov. Ruksaky sme si na tento výstup nechali v bothy a na lístok sme napísali že ich nemajú ľudia brať, že si po ne prídeme. Viem, asi to znie ako keby sme niekomu zadarmo chceli prenechať naše veci, ale v Škótsku sa fakt nekradne. A zároveň, vedeli sme, že z vrchu Beinn Dearg sa budeme musieť vrátiť tou istou cestou naspať, takže pôjdeme okolo bothy. A komu by sa chcelo trepať tie ruksaky na vrchol?
Cesta na Beinn Dearg
Vybrali sme sa teda na výstup a počasie začínalo byť fakt zlé. Všade bola hmla a my sme len kráčali a kráčali a nič sme nevideli. Na vrchol Beinn Dearg sme nakoniec vystúpili ale zážitok sme mali bohužiaľ len taký, že sme sedeli na kôpke kameňov v úplnej hmle a zime. Ale samozrejme, stálo to za to ! :)
Toto je už spomínaný vrchol, ktorý na fotke vyzerá dosť nudne ale výstup bol super :)
Potom sme sa vrátili naspať, uvarili obed, naložili na chrbát ruksaky a vyrazili sme. Táto časť cesty bola veľmi bezútešná pretože lialo a lialo a lialo. Plahočili sme sa cez mokrú trávu a dokonca sme išli aj cez ohradu v ktorej ležal býk. Totiž, pripomínam, Škótsko je čo sa týka turistických trás oveľa divokejšie ako Slovensko a preto veľa ciest vedie priamo cez tieto ohrady, na ktorých sú rebríky z dreva a vy tak do nich môžete vojsť alebo výsť. Museli sme preskakovať aj občasné potoky, ktoré sa z dažďa tvorili. Tu už mi bola fakt riadna zima a tak som si na seba dala všetky vrstvy, ktoré som mala. Dokonca aj bežecké rukavice. Dážď aj počasie bolo studené a ísť celý deň so skrehnutými rukami nebola sranda, takže tie rukavice som nakoniec super využila.
Takto sme išli obalení a nabalení cez ohradu s býkom :)
Ku konci tohto dňa sme už boli kompletne premočení, všetko sme mali zmáčané, vrátane topánok. Preto sme večer zastavili len tak niekde na lúke, kde sme bleskovo rozložili stany a vážili si, že sa máme kde skryť. Večer sme všetci jedli a smiali sa v jednom stane a boli radi, že už sme väčšinu cesty prešli.
Ako vidiíte, mám opäť na sebe všetky vrstvy a tu som si fakt myslela, že s tým ruksakom spadnem rovno do potoka :)
Deň štvrtý: Blair Atholl a návrat domov
Celú noc statočne pršalo a na ďalší deň bola predpoveď dosť podobná. Malo liať. Veci sa nám v noci samozrejme neuschli a preto sme sa museli nazuť do mokrých topánok, zbaliť veci a cestu doraziť už takí mokrí. Ja som tu ocenila, že pár kusov oblečenia mi ostalo ešte suchého, takže som sa aspoň trochu zohriala.
Takto vyzeral interiér našej bothy
Náš cieľ bol jednoznačný, potrebovali sme sa dostať do Blair Atholl. Trvalo nám to pár hodín, a keď sme tam prišli, neodolali sme teplým raňajkám vo Watermill bakery. Tam sme si dali, čo nám hrdlo ráčilo a fakt to bolo po tom daždi zaslúžené. Pamätám si doteraz, že som si dala cappuccino, ktoré bolo posypané čokoládou a nejakú žemľu s nahrubo nakrájanou šunkou a kečupom. Kombinácia, ktorú by som si ináč bežne nedala ale tu to pôsobilo ako niečo špeciálne.
Toto bol jediný statok, ktorý sme po ceste naspäť do Blair Atholl videli
Nakoniec nás čakala ešte cesta vlakom (asi 3 alebo 4 hodiny) naspäť do St Andrews, kde sme vystúpili ako skupina stroskotancov. Mokrí, špinaví, unavení. Keď som dorazila na internát, tá horúca sprcha bola ako splnený sen :) ešte som si po výlete našla jedného kliešťa a malú popáleninu z toho plynového variča. Ale zážitok to bol naozaj na celý život. Škótsko milujem a veľmi som chcela počas svojho štúdia podniknúť nejakú takúto výpravu. Splnilo sa mi to až v poslednom ročníku ale bolo to super. Boli sme super partia a myslím, že sme si to všetci užili (ak to čítajú moji spolupútnici, dúfam, že hovorím pravdu).
Po ceste do Blair Atholl sme natrafili na Blair Castle
Dajte mi vedieť, či sa vám tento článok páčil, a či sa niekedy na podobný výlet chystáte alebo ste už na takom výlete boli. Ja som ešte v Škótsku absolvovala dva kratšie výlety po jednej krásnej turistickej trase popri mori, o ktorej sem tiež dúfam budem mať čas napísať.